Milí priatelia,
prihováram sa Vám po dlhšej chvíli...a ani neviem, ako začať. Náš boj o Peťov život je dobojovaný. Neverím, že to píšem, ale náš milovaný tatinko Peťo už nie je medzi nami. Moja nádej zhasla v jednej sekunde s jeho posledným výdychom. Stále tomu nemôžem uveriť, že napriek takej sile pomoci, ktorú sme dostávali prostredníctvom rodiny, priateľov a aj neznámych ľudí, sile modlitby a ruženca... aj napriek tomu sa to stalo.
Sú to už dva týždne, kedy som sedela hodiny pri jeho posteli, držala ho za ruku a verila, že to dá. Že jeho koniec nemôže prísť, že nám sa také niečo stať nemôže. Veď to bol muž plný sily, vždy dobre naladený, usmiaty a pripravený okolo seba rozsievať lásku. Prečo by on mal skončiť svoju púť na tomto svete? Lenže taký už Peťo nebol zopár mesiacov. Úsmev ešte vedel venovať a láska z neho sršala, aj keď nevedel rozprávať. Ale tá sila a energia sa v ňom posledné mesiace vytrácala. A hoci som to niekde v pozadí vnímala, že jeho telo zvnútra ničí choroba, stále som verila, že sa to dá zastaviť a zregenerovať. A že časom to opäť bude náš veselý a milujúci tatinko, ktorý nás s tým najkrajším úsmevom všetkých objíme a budeme opäť cítiť jeho silu a pozitívnu energiu. A teraz musím uveriť tomu, že to tak už nebude. Ach, ako ťažko sa tomu dá uveriť. Ako ťažko sa dá predstaviť, že už nie je a nebude. Nikdy!
Neviem, ako to robia deti, keď dokážu tak rýchlo spracovať a prijať fakt, že tatinko je už v nebíčku a tam na nás čaká. Čaká s úsmevom na to objatie. Hoci viem, že niekde vnútri sa s tým potrebujú vyrovnať, každý po svojom, navonok dokážu naplno žiť. Len ja akosi krvácam. Tá diera, čo ostala v mojom srdci po Peťovom odchode, tá strašne krváca a odoberá silu naplno sa vložiť do hocakej činnosti. Viem, je to čerstvé a chce to čas.
Bol pondelok 1. júla a deťom oficiálne začali prázdniny. Horúce dni naberali na obrátkach. Na obrátkach však nabrala aj Peťova horúčka, ktorá sa nedala zraziť. Mne však nabehli zimomriavky po slovách doktorky z paliatívnej starostlivosti, ktorá mi cez telefón oznámila, že pravdepodobne nastal zápal centrálneho mozgu a prichádza koniec. Nevedela som, kedy. Minúty, hodiny, dni? Hlavu mi zaplavilo milión nekoordinovaných myšlienok. Čo všetko treba vyriešiť, vybaviť, povedať,.. stále mi však niekde na pozadí išlo: „ Je to zbytočná panika, on to dá, zázrak sa stane.“ Z toho ma vytrhli slová sestričky: „Nechceš zavolať kňaza?“
Kňaz prišiel, deti odišli. Predtým však tatinka pohladkali, aby sa cítil lepšie. Naposledy. Tobiáško ešte stihol tatinkovi povedať tie najkrajšie slová, aké dieťa môže rodičovi povedať: „ Ty si najlepší tatinko na celom svete. Lepšieho nikto nikdy nebude mať, ani nemôže mať. Ľúbim ťa.“ Peťo, hoci v horúčke, so zatvorenými očami, vnímal dotyky a slová svojho prvorodeného a na znak svojej lásky ho zdravou rukou chytil za ruku a hladil ho. Naposledy.
Keďže o deti v tomto čase bolo dobre postarané mimo domu, ostal mi priestor venovať všetok môj čas Peťovi. Bol to ten najvzácnejší čas, ktorý by nik nevyvážil ani tonami zlata. Som vďačná, že som ho mohla držať hodiny za ruku a hladiť ho, vymieňať mu obklady a šepkať mu to, čo ma v tej chvíli napadlo. Moje telo nepociťovalo vyčerpanie a preto som s nevôľou išla o druhej v noci do postele, keď ma na to vyzvala jedna obetavá osoba. Zdravotná sestra, ktorá dobrovoľne, bez nároku na odmenu, u nás bola 24h niekoľko dní, aby mi pomohla so starostlivosťou o Peťa v tých najťažších chvíľach. Do postele som išla len pod podmienkou, že ma zavolá hneď, ak sa niečo bude diať. Prišla o piatej ráno a povedala „poď“. Horší pocit som dovtedy nezažila. Letela som dolu schodmi a nevedela, čo mám očakávať. Peťove nádychy boli chrapľavé a nepravidelné. Pri každom som sa modlila a čakala, kedy príde ten ďalší. Oxymeter ukazoval pulz 165 a saturáciu 65. Hodnoty ťažko zlúčiteľné so životom. Človek sa v takej chvíli nedokáže sústrediť ani na modlitbu. Každou sekundou dúfa v zlepšenie a hovorí si, že to by bol už naozaj zázrak, keby k nemu došlo práve teraz.
Vymenila som Peťovi obklady, ktoré som namočila vo vode z prameňa z Mariánky (pútnické miesto pri Bratislave). Jeho reakcia ma prekvapila. Očividne mu chladivý obklad na prvý pocit nebol príjemný, no mňa potešilo, že reaguje. Po pár minútach začal pravidelnejšie dýchať. Na dotyk sa zdalo, že teplota klesá. V srdci mi zajasalo „Zázrak! Deje sa!“. Do môjho vnútra prišiel pokoj, obrovská nádej a očakávanie, čo najbližšie minúty prinesú. Moje myšlienky prerušilo zvonenie cudzieho telefónu, na ktorý Peťo reagoval stonom. Telefón som išla stíšiť, aby nás nerušil. Keď som sa k Peťovi vrátila, uvedomila som si, že už sa nenadýchol. Bolo 3. júla 2024, 8:32 ráno.
Dnes sú to dva týždne. Už dva týždne bez neho. Ešte som sa nestihla spamätať, čo sa stalo, pretože predo mnou stálo veľa povinností. Ale už sa spamätávať začínam. A bolí to. To najhoršie, čo môže matka riešiť je, ako oznámiť deťom, že ich milovaný tatinko umrel.
Prvý krok sme zvládli. Tie ďalšie zvládneme tiež. Lebo jeden za všetkých, všetci za jedného.
Comments